spoločnosť a poľnohospodárstvo

poľnohospodárstvo

Poľnohospodárstvo bolo v minulosti aj teraz najprirodzenejšou činnosťou ľudstva a to na­priek rôznym spoločenstvám, ktoré vo vývoji a dejinách vznikali a zanikali. Je to tak preto, že ľudská spoločnosť v každej dobe musí splniť základnú požiadavku, ktorou je zaistiť obživu tak, aby ľudský rod nezahynul. Poľnohospodár v spoločnosti požíval v každej dobe úctu, ktorá sa prenášala aj na pôdu, ktorú si vážil a ctil ako živiteľku.

Každá spoločenská formácia musela pre poľnohospodára zabezpečiť primeranú rentu, ktorá aj na najhoršej pôde zaistila živobytie pre roľníka a jeho rodinu. V opačnom prípade ak tieto základne atribúty nie sú zaistené, vtedy roľník pôdu opúšťa a prestáva byť roľníkom. Neprezie­ravá politika mnohých vlád, podporená globalizáciou, doviedla niektoré štáty do situácie, že sú plne závislé od dovozu lacných potravín, napriek tomu, že majú pre poľnohospodárstvo primerané klimatické podmienky.

Aby sme pochopili problém poľnohospodárstva vrátime sa niekoľko rokov dozadu.

Postavenie čs. poľnohospodárstva a jeho význam v spoločnosti v roku 1989 charakterizuje Správa Federálneho štatistického úradu o sociálnom a ekonomickom rozvoji sa konštatuje, že poľnohospodárstvo už viac rokov čiastočne, s prihliadnutím k špecifickým podmienkam v pre­rozdeľovacích vzťahoch, patrí medzi stabilizujúce odvetvia národného hospodárstva. Poľno­hospodári zabezpečili zásobovanie trhu a časť produkcie išla na vývoz. Bolo to v období keď W. Komárek konštatoval (Pohľad pravde do očí HN č. 41/1988) že republika je nepatrne zadĺžená okolo 3 mld. US dolárov vyspelým ekonomikám pri ďaleko vyšších pohľadávkach
u rozvojových a socialistických štátov. V období keď v poľnohospodárstve na Slovensku pracovalo 315683 pracovníkov t. j. 17 % všetkých pracovníkov v odvetví hmotnej výroby a priemerný mesačný zárobok v poľnohospodárstve bol 3105 Kčs zatiaľ čo socialistický sektor národného hospodárstva dosahoval 3064.– Kčs. a odmena v peňažníctve a poisťovníctve nepresahovala 3000.– Kčs. Poľnohospodári na Slovensku obhospodarovali 2459 tis. ha poľno­hospodárskej pôdy z toho ornej 1510 tis. ha a podieľali sa na spoločenskom produkte 10,7 %.

Poľnohospodárstvo v posledných desaťročiach podobne ako celá spoločnosť prešla boles­tivými zmenami. V päťdesiatych rokoch to bola politická moc, ktorá rozhodla o násilnej kolektivizácii – vytvorenie poľnohospodárskych družstiev značne vzdialených od myšlienok zakladateľov Gazdovského spolku v Sobotišti (1845). V deväťdesiatych rokoch v období stabilizácie poľnohospodárskej výroby a trhu s potravinami znovu na základe spoločenskej zmeny a politickej objednávky bol pokus o vrátenie sa k pomerom pred rokom 1948.

Treba si uvedomiť, že československé poľnohospodárstvo v roku 1988 patrilo medzi vý­značných hráčov na Európskom trhu. Predovšetkým družstvá a Štátne majetky svojou veľkos­ťou a koncentráciou poľnohospodárskej výroby boli príliš silným partnerom voči farmárom vo vyspelých štátoch západnej Európy. V prípade, že v poľnohospodárstve by nastúpili nové technológie, čo bol reálny predpoklad, stali by sa české aj slovenské poľnohospodárstvo príliš silným súperom na trhu s potravinami. Nehovoriac o tom, že ak by sa uplatnil napr. model Slušovice (výroba, služby, spracovateľský priemysel, obchod a banka pod jednou strechou) výrobky zo západu by ťažko na trhu uspeli. Obdobne ako politická moc v šesťdesiatych rokoch likvidovala Jozefa Herczega a na dlhé roky potlačila akúkoľvek iniciatívu na družstvách, tak
z tribúny Václavského námestia budúci prezident sa postaral o likvidáciu Slušovíc a odstavenia predsedu Čubu. (Zhodou okolností ide o Baťom odchovaných odborníkov.) Je zrejme, že Západ nepotreboval silného konkurenta na trhu s potravinami a je na škodu celej spoločnosti, že to bola elita národa, ktorej sa podarilo pod rôznymi heslami a ekonomickými poučkami oslabiť a temer zničiť československé poľnohospodárstvo – ako napr. otvorenosť domáceho trhu voči zahraničným výrobkom a službám zvyšuje konkurenciu na trhu, znižuje ceny, z čoho majú úžitok domáci spotrebitelia… Je to pravda, ale pri trhu s potravinami to znamená obmedzovanie domácej výroby a stratu pracovných miest.

Podobný účinok majú aj vyhlásenia, že ani Singapúr nemá poľnohospodárstvo a napriek tomu nemá problémy v zásobovaní. Zrejme je to pravda, ale ako sa hovorí: Pán Boh nám dal tuto krásnu krajinu pod Tatrami aby sme na nej v potu tváre dorábali chlieb a všetko čo k životu potrebujeme. To pokladali za svoje poslanie celé generácie preto, že verili že poľnohospodár­stvo nie je len o dorábaní potravín, ale je to starostlivosť o celú krajinu, o potôčik, medzu, les ovocný sad, vinicu, o lúku a pasienok, na ktorom sú jahnence, ovečky, kravy a nad všetkým poletuje vtáctvo a všetko čo k tomu patrí, aj koliba aj bača aj my všetci.

V publikácii Ústavu vedecko-technických informácií pre poľnohospodárstvo, sa komplexne hodnotí vývoj československého poľnohospodárstva za 15 ročné obdobie do roku 1988. Správa vychádza z medzinárodných ročeniek FAO, RVHP, EHS, OECD a oficiálnych národohospo­dárskych ročeniek v súbore 22 štátov s rôznymi prírodnými, ekonomickými a spoločenskými podmienkami, kde sa Československo zaradilo medzi popredné štáty.

Po pravde treba povedať, že v sledovanom období Československo značne zaostávalo oproti štátom západnej Európy v intenzite poľnohospodárskej výroby, úžitkovosti hospodárskych zvierat a úrovne potravinárskeho priemyslu. Nehovoriac o marketingu, obaloch na výrobky a reklame.

V histórii vývoja spoločnosti je dvadsať rokov veľmi krátka doba, napriek tomu za toto obdobie sa podarilo uskutočniť v poľnohospodárstve a spoločnosti obrovské zmeny. V priebehu tohto obdobia sme dokázali rozkradnúť (sprivatizovať) majetok v hodnote bezmála 139 miliárd Kčs, nabúrať prirodzené väzby v agrokomplexe medzi výrobcom a spracovateľom, zrušiť obilný monopol, systém organizácie nákupu a odbytu poľnohospodárskych výrobkov, oklieštiť odborné školstvo a výskumné ústavy, obnoviť vlastnícke vzťahy, uplatniť systém trhového hospodárstva, etablovať zahraničný kapitál a obchodné reťazce, realizovať za ponižujúcich podmienok vstup do Európskej únie, dokonca zmeniť aj stravovacie návyky. Slováka, ako sa hovorí odchovaného na zemiakoch a kapuste a mlieku, sme vďaka masívnej reklame zmenili na konzumenta rýchleho občerstvenia, na konzumenta niektorých výrobkov, ktoré by v prípade kontroly ÚKSUP-u a veterinárov ťažko bez zmeny noriem obstáli na trhu.

Globalizácia hospodárstva a celej spoločnosti, vstup do Európskej únie, zásadne zmenili prirodzený vývoj a postavenie slovenského poľnohospodárstva. Ako sa neskôr ukázalo, inten­zifikačné prvky, moderné technológie, masívna reklama a dotačná politika v starých štátoch EÚ a ústretovosť politických garnitúr voči obchodným reťazcom, slovenské poľnohospodárstvo vysunuli na okraj trhu s potravinami.

Napriek tomu, že trhový mechanizmus platí v celej Európskej únii, dotačná politika poľnohospodárskeho sektoru je rozdielna medzi novými a starými štátmi Európskej únie.

Súťaž na otvorenom trhu s potravinami je nielen súťažou štátov s nerovnakými klimatickými podmienkami, ale predovšetkým sa v nej stretávajú súperi rôznych hmotnostných kategórií (rôzne dotácie), ktoré novým krajinám nedávajú šancu presadiť sa na trhu. Tieto pravidlá sa zrejme zmenia až po roku 2013, na škodu našich poľnohospodárov.

Zo štátu, ktorý dokázal pred dvadsiatimi rokmi v špecifickej miere sebestačnosti (u plodín pre ktoré máme klimatické podmienky) pokryť svoju potrebu na 98,5 %, z toho u rastlinných produktoch na 93,4 % a živočíšnych na 102,9 % sme sa stali krajinou v prevážnej miere závislou od dovozu.

Podľa odhadu odborníkov podiel predávaných potravín v obchodných reťazcoch ako hlav­ných hráčov na trhu s potravinami sa pohybuje okolo 80 % z dovozu. Dovozom napr. pokrývame viac ako 50 % bravčového a hydinového mäsa, dovážame 60 tis. ton ovocia, 430 tis. hekto­litrov vína atď.

Ide prevažne o výrobky, ktoré dokážeme vyrobiť doma a zamestnať tisíce pracovníkov priamo vo výrobe a následne v podporných činnostiach ako je krmovinársky, spracovateľ­ský priemysel a služby atď.

Obnovenie poľnohospodárskej výroby by si vyžiadalo aj organizačné opatrenia, predovšet­kým vznik silných špecificky zameraných združení založených na báze napr. výrobcov mäsa, mlieka, atď. ktoré uzatvoria okruh výroba spracovanie obchod a prípadne bankový sektor. Rozdelenie zisku by v tomto prípade vždy bolo v rámci združenia (a zisk by zostal na Slovensku).

Po roku 1989 nezamestnanosť ovplyvnilo rozhodnutie o zrušení zbrojárskeho priemyslu. V prevažnej miere išlo o nezamestnaných, ktorí boli vysoko kvalifikovaní odborníci a časom si našli zamestnanie v nových podnikoch napr. v automobilovom priemysle.

Väčšina pracovníkov, ktorí stratili zamestnanie v poľnohospodárstve, nemali žiadnu alebo len nízku kvalifikáciu, ktorá neumožňovala získať miesto v novootváraných podnikoch elek­trotechnického alebo automobilového priemyslu a zostali ako trvalo nezamestnaní. Na vidieku je v mnohých obciach zamestnaný iba starosta obce. Najviac sa to dotýka východo- a stredo­slovenského regiónu kde bol dopad na poľnohospodárstvo najväčší.

Pretože trh s potravinami je v prevažnej miere stabilizovaný, každé percento zvýšenia dovozu potravín znamená priamo zvýšenie počet nezamestnaných v poľnohospodárstve alebo potravinárskom priemysle.

Všeobecne prezentovaná teória, že zamestnanosť na Slovensku je závislá len od oživenia trhu v zahraničí ako ekonomiky prevažne založenej na exporte, sa ukazuje, že možnosti vytvorenia nových pracovných miest sú aj v obnove poľnohospodárskej výroby.

Na Rímskom summite, k zabezpečeniu výživy obyvateľstva ktorý sa konal v roku 2008 za účasti 60 prezidentov či predsedov vlád sa konštatovalo, že produkcia potravín vo svete sa do roku 2030 musí zvýšiť o 50 %, ak sa má bez problémov uspokojiť rastúci dopyt. Generálny riaditeľ Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo Jacques Diouf upozornil na základné ľudské právo: „právo na jedlo, a teda právo na život“.

Aj Slovensko môže prispieť svojím dielom k naplneniu rímskeho programu tým, že budeme lepšie strážiť ornú pôdu, že využijeme plochu našich sadov, viníc a bohatstva, ktoré nám naša príroda poskytuje.

Rakúsky ekonóm Zdenek Lukas, ktorý sa dlhodobo venuje ekonomickému vývoju v kraji­nách strednej a východnej Európy konštatuje, že pre rakúskeho spotrebiteľa je nemysliteľné aby prevládali na pultoch potraviny z dovozu. Odporúča oživenie patriotizmu slovenského spotrebiteľa, k čomu môžu prispieť média a politici, ktorí sa budú chovať ako vlastenci. Vlaste­nectvo sa musí prejaviť v hrdosti na svoju vlasť, a nie tým, že to deklarujeme, ale predovšetkým tým, že sa chováme ako vlastenci. Vlastenec nepredá dedovizeň aby nemusel ísť pracovať na pole a do maštale a nebude sa snažiť aby sa z hrdosti roľníka stal len historický pojem a folklór.