V doterajšej histórii Slovenska sa všetky vlády či už pravicová, alebo ľavicová snažila riešiť otázku zamestnanosti. Podľa SARIO, za posledných desať rokov na podporu vytvorenia nových pracovných miest bola podpora štátu zhruba 750 miliónov €. Najviac investícií tradične smeruje do automobilového, elektronického a kovospracujúceho priemyslu. Teda do odvetví o ktorých sa hovorí, že prebytok výrobných kapacít je vo svete cca 30 %. Okrem toho, sú to odvetvia plne závislé od vývozu. Ako politickú objednávku riešenia zamestnanosti si každá vláda pokladá za povinnosť upraviť zákonník práce.
V jednom prípade ide o úpravu v prospech zamestnávateľov druhom v prospech zamestnancov. V oboch prípadoch je preukázanie tohto riešenia na zvýšenie zamestnanosti viac ako diskutabilné. Aj projekt na podporu pracovných miest pre mladých v hodnote 70 miliónov € pre 14,5 tisíc pracovných miest len nahradzuje výpad nezamestnaných v poľnohospodárstve za roky 2010 a 2011. Tak ako ubúda zastúpenie domácich potravín na pultoch obchodov narastá počet nezamestnaných v poľnohospodárstve. Pritom rozhodujúci podiel dovážaných agropotravinárských výrobkov sú produkty, ktoré sme schopní vyrobiť doma. Rozdielna úroveň podpôr poľnohospodárom medzi členskými krajinami EÚ, ktoré umožňujú pravidlá EÚ deformujú konkurenčné prostredie v ktorom naši poľnohospodári a potravinári ťahajú za kratší koniec. Dotácie EÚ smerujú u nás predovšetkým na všetko iné len nie na priamu podporu poľnohospodárskej výroby. Oplatí sa mulčovať pôdu, likvidovať vinice, sady, utlmovať výrobu repy a cukru atď. Ak k tomu prirátame nižšie ocenenie pracovnej sily, keď mzda poľnohospodára je pod priemerom mzdy v národnom hospodárstve a podstatnú komoditu nášho vývozu tvoria prvotné suroviny ako sú obilniny, kukurica olejnaté plodiny atď. a zvýšenie tržieb nie je v raste produkcie ale predovšetkým rastom cien a tak si môžeme spraviť obraz o našom poľnohospodárstve.
Napriek tomu, že príjem obyvateľstva na Slovensku je podstatne nižší ako v EÚ, podiel výdajov na potraviny na Slovensku predstavuje 27,6 %(za rok 2011) zatiaľ čo v štátoch EÚ-27 je 16,5 %.
Ukazuje sa, že trvalé pracovné miesta je najlacnejšie a najefektívnejšie vytvoriť v poľnohospodárstve, potravinárskom priemysle a v potrebných službách pre toto odvetvie.
Niekoľko základných právd o poľnohospodárstve
– Poľnohospodárstvo bolo v minulosti aj teraz je najprirodzenejšou činnosťou ľudstva a to aj napriek rôznym spoločenstvám, ktoré vo vývoji a dejinách postupne vznikali a zanikali. Je to tak preto, že ľudská spoločnosť v každej dobe musí splniť základnú požiadavku, ktorou je zaistiť obživu aby ľudský rod nezahynul.
– Poľnohospodár v spoločnosti požíval v každej dobe úctu, ktorá sa prenášala aj na pôdu, ktorú si vážil a ctil ako živiteľku.
– Každá spoločenská formácia musí pre poľnohospodára zabezpečiť primeranú rentu, ktorá aj na najhoršej pôde zaistí živobytie pre roľníka a jeho rodinu. V opačnom prípade ak tieto základne atribúty nie sú zaistené, vtedy pôdu opúšťa a prestáva byť roľníkom.
– Špecifikum poľnohospodárstva je, že je viazané na pôdu. Poľnohospodár nie len, že sa stará o pôdu ako živiteľku ale udržuje harmóniu s prírodou, ráz a kolorit krajiny. Dodržiavaním agrotechniky predchádza mnohým živelným pohromám predovšetkým zabraňuje povodniam.
– Potraviny ako produkt poľnohospodárstva sú prvou ľudskou potrebou a preto výroba a obchod s potravinami je najspoľahlivejším podnikateľským odvetvím odkedy ľudstvo existuje. Aj otrokár musel kúpiť toľko potravy pre otroka aby aj na druhý deň vládal pracovať. Zatiaľ, čo televízor, pračku, auto kupujeme podľa stavu rodinného rozpočtu, potraviny musíme kúpiť aj keď si na ne požičiame.
– Dôležitým aspektom života spoločnosti je potravinová bezpečnosť. Aj keď pri otvorenej ekonomike sa často spochybňuje jej opodstatnenosť je dôležitým domácim potenciálom, ktorý zmierňuje hrozby živelných udalostí, medzinárodných konfliktov a nerovnovážnych stavov na svetových trhoch potravín. V národohospodárskej rovine je významné, že sebestačnosť v základných potravinách uvoľňuje zdroje na dovoz iných komodít napr. na nové technológie .
– Enviromentálne poľnohospodárstvo a naša prekrásna krajina umožňuje rozvíjať vidiecky turizmus a využívať ho ako doplnkovú činnosť poľnohospodára.
Poľnohospodárstvo po roku 1989
Poľnohospodárstvo do roku 1990 bolo konsolidované a zabezpečovalo zamestnanie pre cca 350 tisíc pracovníkov t. j. 17 % všetkých pracovníkov v odvetví hmotnej výroby. Vďaka dotačnejpolitikeštátumalismelacnépotravinyaviacako98,5%potravínbolozdomácejprodukcie. Na tvorbe hrubého spoločenského produktu sa poľnohospodárstvo podieľalo 10,7 %.
Od roku 1990 sa v agrárnom sektore veľa zmenilo. Začalo sa to uznesením vlády ČSFR č. 689/1990 o ekonomickej reforme v poľnohospodárskom a potravinárskom komplexe. „Jadrom agrárnej reformy bola cenová liberalizácia a reštrikcia subvencií do poľnohospodárskej prvovýroby. Za touto gigantickou operáciu v rozsahu niekoľko desiatok miliárd korún bol zámer zdražiť potraviny, znížiť ich spotrebu, utlmiť domácu výrobu aj pod hranicu sebestačnosti tým, že potravinový trh bude otvorený lacnejšiemu dovozu. Ukázalo sa že odporcov politiky lacných potravín, podľa ktorých sme žili nad pomery, zviedla naivná predstava, podľa ktorej zdraženie potravín a útlm vlastného poľnohospodárstva uvoľní zdroje na iné sociálne priority“ (J. Medveď Pravda 1993). Po viac ako dvadsiatich rokoch môžeme konštatovať, že v plnej miere sa potvrdili ciele a predpoklady autorov reformy, až na tie zdroje pre sociálne priority, ktoré sa niekde rozplynuli. Tu začala permanentná bieda a finančné podvyživené poľnohospodárstvo na ktorom stave majú podiel všetky predchádzajúce vlády.
Je tomu tak preto, že pri realizácii reformy došlo k ideologizácii ekonomiky, negácii minulosti a fetišizácii trhu. Tomuto sa nevyhla žiadna vláda. Tak ako prostriedky získané obmedzením dotácií do agrárneho sektoru, ani rozpredaj národného majetku v rozsahu viac ako dvoch štátnych rozpočtov nezabránil trvalému zadlžovaniu štátu. A len vďaka tomu, že sme na ceste liberalizovaného trhu len niečo viac ako dvadsať rokov nestačil nás stihnúť osud Grécka.
Poľnohospodárstvo v minulosti zamestnávalo 17 % občanov v odvetví hmotnej výroby. Už pri realizácii prvej vlny agrárnej reformy(1993) došlo o zamestnanie viac ako 140 tis. osôb t. j. 40 % z celkového počtu pracovníkov a ceny potravín narástli o viac ako dvojnásobok. Táto tendencia znižovania počtu pracovníkov poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle pretrváva a dnes pracuje cca 10 % z počtu pôvodných pracovníkov.
Bezbrehé otvorenie trhu s potravinami, úprava noriem s cieľom zníženia kvality výrobkov a ovládanie predaja potravín obchodnými reťazcami je výsledkom, že za rok 2011 bol podiel výrobkov zo Slovenska na pultoch obchodov 47,25 %, zatiaľ čo EÚ je podiel 95 %.
Vývoj a špecifika nezamestnanosti v agrosektore
Slovensko od roku 1989 podobne ako ostatné krajiny východnej Európy prešli zložitým vývojom. Na Slovensku sa špecificky rozvíjal trh práce. Po roku 1989 došlo v dôsledku reštrukturalizácii hospodárskych odvetví k masívnej nezamestnanosti v priemysle aj agrárnom sektore. Vznikla viac ako tristotisícová armáda nezamestnaných. Postupnou konsolidáciou, vstupom zahraničného kapitálu a odchodom mnohých produktívnych občanov do zahraničia sa prevažná časť vysokokvalifikovaných občanov zamestnala.
Prevažná časť pracovníkov agrárneho sektoru miesto v strojárenskom, elektrotechnickom priemysle a iných sofistikovaných činnostiach pre nízku kvalifikáciu a mobilitu, prácu nenašla. Táto skupina občanov vytvára kategóriu trvale nezamestnaných do ktorej každoročne pribúdajú žiaci ktorí skončia povinnú školskú dochádzku napr. v piatej triede základnej školy bez akejkoľvek kvalifikácie. Táto skupina nezamestnaných sa trvalo zväčšuje, z dôvodu, že novo vytvorené miesta(okrem verejných prác) sú náročne na kvalifikáciu pracovníkov.
Podiel domácich potravín na pultoch predajní je rámci Európskej únie rozdielni a do istej miery korešponduje s počtom nezamestnaných. Napr. Poľsko má podiel na domácich potravinách 87 % pri miere zamestnanosti 10 %, výraznejšie je to v štátoch ako Rakúsko, Francia a ďalších. V Európskej únii pracuje v potravinárskom priemysle napr. 13,5 % zamestnaných občanov zatiaľ čo u nás je to len 1,6 %. Je to tak preto, že blahodarný vplyv zahraničného kapitálu sa kúpou podniku nerozvíjal ale slúžil na ich likvidáciu (napr. cukrovary, mäsokombináty)
Rozvoj vidieka
V západných štátoch Európskej únie je evidentná podpora zo strany štátu rozvoju vidieka a poľnohospodárstva, tak rastlinnej ako aj živočíšnej výrobe z dôrazom na kvalitné služby pre poľnohospodárov. Cieľom komplexných opatrení rozvoja vidieka je zachovanie pracovných miest na vidieku, a tým zabezpečiť kúpy schopnosť obyvateľstva, ekologicky hospodáriť na pôde a zabrániť odchodu obyvateľstva z vidieku do miest. Cieľavedomý rozvoj vidieka vrátane infraštruktúry (športové a kultúrne zariadenia, obchod a služby) vytvára priestor na kultúru bývania obyvateľov a rozvoj agroturistiky ako doplnkovej činnosti poľnohospodára. Tento program je financovaný štátom resp. z Európskych fondov.
Program rozvoja vidieka na Slovensku naráža predovšetkým na problém zamestnanosti na vidieku. Nie je žiadnym unikátom, že v obci je zamestnaný akurát starosta . Z toho dôvodu kúpna sila obyvateľstva stačí(prípadne aj nie) na krytie základných potrieb na prežitie. Aktivačné alebo verejné práce sú prechodným východiskom z núdze ako vytvoriť pracovné miesto ale v žiadnom prípade nemôžu nahradiť príjem z trvalého pracovného pomeru na slušné bytie. Rozvoj turizmu ako trvalý príjem pre obyvateľov vidieka možno okrem niektorých lokalít
v žiadnom prípade nezabezpečí prácu a príjem pre obyvateľov na slušné bytie. Bez štátnej podpory zamestnanosti na vidieku predovšetkým rozvojom poľnohospodárskej výroby nie je možné vytvárať trvalé pracovné miesta a trvalý príjem pre obyvateľov vidieka ako podmienky pre rozvoj vidieka.
Rozvoju vidieka neprospieva aj skutočnosť, že za posledné roky úmerne s poklesom živočíšnej výroby, modernizáciou strojného parku pre rastlinnú výrobu klesá počet pracovníkov v agrosektore.(napr. za roky 2010 – 11 cca 15 tisíc) Časti podnikateľov podnikajúcich v rastlinnej výrobe tento stav vyhovuje. Predovšetkým preto, že s úspechom predajú v zahraničí produkciu obilnín, kukurice a technických plodín, ktoré sa nám oblúkom v pridanej hodnote vracajú späť ako mäso, mäsové výrobky atď. Do akej miery tento stav vyhovuje štátnej politike zamestnanosti ich nezaujíma. Úprimne povedané aj prečo. Majú podnikať zo stratou v živočíšnej výrobe a konkurovať dotovaným výrobkom zo zahraničia ? Je zrejme, že do podnikania s vedomím hospodárskej straty nikto dobrovoľne nepôjde.
Národný protikrízový program pre poľnohospodárstvo
Slovenské poľnohospodárstvo v súčasnosti čelí veľkým výzvam. Stratili sme sebestačnosť v potravinách na trhu prevládajú potraviny z dovozu a chýba dobytok v maštaliach. Poľnohospodárstvo stojí pred dilemou vlastného prežitia. K riešeniu globálneho krízového stavu pristupujú štáty rozdielne napr. Poľsko, Česko, Maďarsko atď.
Naši poľnohospodári ani po roku 2013 nebudú rovnoprávni členovia Európskej únie, vždy budú odkázaní na dotácie štátu. Okrem toho, použitie prostriedkov fondov Európskej únie nepodporujebapriamzakazujepriamupodporupoľnohospodárskejvýrobeaspracovaniaaodbytu poľnohospodárskych výrobkov(pozri pomoc de minimis – príloha 1 zmluvy o založení ES). Je preto na vláde, akú stratégiu zvolí pre renesanciu agrosektora ako celku t. j. prvovýroby, spracovateľského priemyslu, služieb, vedecko-výskumnej základne a školstva.
Tým, že poľnohospodárstvo je viazané na pôdu, vytvára podmienky pre rozvoj všetkých regiónov Slovenska, čo umožňuje rozvíjať aj najzaostalejšie regióny.
Preto prvoradou úlohou je zabezpečiť využitie pôdy spôsobom prospešným pre danú oblasť z hľadiska produkcie a ekológie. Skončiť s nezmyselným dotovaním za nevyužitie pôdy. Dôslednou agrotechnikou predchádzať a zabrániť povodniam.
Obnoviť a modernizovať živočíšnu výrobu, rešpektovať klimatické a historické skutočnosti. Využiť a podporovať zmluvný chov zvierat s obyvateľstvom (napr. králiky, hovädzí dobytok) Vrátiť službám poľnohospodárov pôvodný zmysel.
Podpora veľkovýrobných aj rodinných fariem a vybudovanie infraštruktúry na vidieku zabezpečí rozvoj turistiky ako doplnkovej činnosti práce na dedine.
Správne vedené poľnohospodárstvo je okrem toho trvalou zárukou environmentálneho rozvoja krajiny.
Mimoriadnu pozornosť si vyžaduje obnova a modernizácia potravinárskeho priemyslu (príkladom sú napr. Poliaci) a zabrániť vývozu prvotných poľnohospodárskych produktov.
Dotácieštátunaudržanieavytvorenienovýchpracovnýchmiestbymalismerovaťdoagrosektora preto, že tieto činnosti sú žiadané. Výroba a obchod s potravinami je historicky najstabilnejší a pre ľudstvo nenahraditeľný, pokiaľ ľudstvo nevyhynie. Čo nemožno povedať o výrobe áut, televízorov a vôbec o spotrebnom tovare.
Na Slovensku nie je zatiaľ na trhu objednávka na chýbajúce alebo nové služby a vo svete je aj dostatok ba prebytok výrobných kapacít.
Slovensko dováža viac ako polovicu potravinárskeho sortimentu, ktorý si vieme vyrobiť vďaka pôde a klimatickým podmienkam doma. Na krytie potrebnej produkcie môžeme zamestnať desaťtisíce občanov s minimálnymi nákladmi na školenie a vrátiť na trh práce aj nekvalifikovaných občanov a pri špecifickom pracovnom režime (napr. v živočíšnej výrobe) ich naučiť získať pracovné návyky.
Poľnohospodárska prvovýroba aj potravinársky priemysel trpí nedostatkom financií. Naopak obchod s potravinami a obchodné reťazce a bankové domy dosahujú zisky, ktoré končia v materských podnikoch zahraničí. Spravodlivé by bolo aby sa časť týchto ziskov dostala späť napr. v rámci na financovanie technického rozvoja rezortu (napr. výskum, školstvo atď.)
Úsilie zvyšovať podiel slovenských potravín na pultoch obchodných reťazcov kontrolou kvality a ceny dovozových potravín je zástupný problém, ktorý nerieši zásadnú otázku výroby potravín (čo by sme vlastne pri obmedzení dovozu napr. bravčového mäsa vedeli ponúknuť?).
„Politici by mali po sebe niečo pozitívne a hmatateľné zanechať“ (Babiš, Forbes) v poľnohospodárstvezvlášť,pretožedoterajšímpolitikomsaničtakénepodarilo.Ktomumusiaprispieť aj sami poľnohospodári a potravinári tým, že budú presadzovať záujmy agrárneho sektoru spoločne.
Ing. Anton Julény sen.
Autor je poľnohospodársky inžinier a pracoval ako predseda JRD, a vo vedúcich funkciách v rámci Poľnohospodárskeho zásobovania a nákupu